Neopakovateľnú teambuildingovú akciu sme zopakovali prvýkrát v našich nových hypermoderných firemných priestoroch. Je to dovedna deviate pokračovanie hernej stretávky, old-schoolovo nazývanej aj LAN párty.
Prvá myšlienka na Gaming Night je ešte z roku 2016, kedy sme si s partiou kolegov zaspomínali na radostné časy bez väčšej zodpovednosti, keď sme mohli pri počítačových hrách tráviť čas aj do rána. Hlavným cieľom GN je pokúsiť sa o návrat ku týmto bezstarostným “starým dobrým časom”, i keď len na jednu noc.
Oficiálny začiatok sme dali v piatok na šiestu večer. Musím poznamenať, že kolegovia pri GN vynakladajú nezvyčajne veľké úsilie pre dochvíľnosť. Ešte nikdy nemal nikto problém dôjsť načas – práve naopak, obyčajne kolegovia začínajú prichádzať už o piatej.
Nasleduje set-up fáza, kedy obyčajne zistíme nejaký menej dôležitý fakt pre LAN párty, ako napríklad, že pracovná sieť sa nedá použiť pre hranie hier. Potom nasleduje jemný stres, potom “zháňanie” routra, potom hľadanie káblov a riešenie bežných sieťoproblémov. Inak pohoda, plynulejšie, ako obyčajne.
Prípravu tiež nikto nenechal na poslednú chvíľu a svedomito si nainštaloval všetky hry už vopred. No skôr, než sme sa pustili do hrania, ehm, oficiálne otvorenie.
Po tomto často vyžadovanom a nútenom spoločenskom úzuse sa konečne môžeme pustiť do „gamingu“. Vybrali sme hry, nad ktorými sme trávili hodiny a hodiny času „za mlada“, no s kolegami a v pracovných priestoroch, bolo strieľať si do hláv úplne iný zážitok (za každý kill vás kolega počastuje aj nie práve vyberaným slovníkom). Staršie hry si navyše nevyžadujú žiadne pekelné mašiny, pokojne ich rozbeháte aj na lepších tlačiarňach.
Playlist bol zhruba takýto:
- Counter-Strike 1.6,
- Half-Life 1,
- TrackMania Nations Forever,
- Age of Empires 2,
- Webovka https://skribbl.io/,
- Unreal Tournament 2004,
- SWAT 4.
Hneď zo začiatku myslíme na dôležité veci a tak už po pár kolách Counter-Strike objednávame malé občerstvenie. Čaká nás dlhá noc.
Ako z noci ubúda, tak ubúda aj ľudí. Začali sme siedmi, potom niekoľkí ďalší prišli a odišli, a skončili sme štyria. Okolo tretej nad ránom, po bezmála deviatich hodinách hrania, jeden z mojich drahých kolegov zahlásil, že teda už sme sa “zahriali” a môžeme začať konečne hrať. Nuž, tak sme hrali ďalej. Čoskoro nás začala, pomaly ale isto, prepadávať realita v podobe slnečných lúčov spoza blízkych budov a my sme vedeli, že záverečná sa blíži.
Posledný krát sme prebili zásobník, dokončili misiu a začali baliť. Všetko sme starostlivo upratali a dali si záležať, aby to vyzeralo tak, akoby sme tam ani neboli. Vydali sme sa do ulíc prebúdzajúcich sa Košíc a ako poslední bojovníci, ktorí vydržali “až do konca”, sme sa nadýchli ranného mesta s pocitom spokojnosti a sami seba sa pýtali: “Kedy dáme zase?”.
