Rok sa s rokom stretol a opäť sme sa s mojím IT Girls bežeckým tímom postavili na štartovnú čiaru behu od Tatier k Dunaju.
Kto sme, čo sme, aký je tento beh aj s našou cestou za víťazstvom v ženskej kategórii v roku 2017 si môžete prečítať tu. Komu sa ale nechce čítať starý článok, zhrniem, že sa jedná o 345 km štafetový beh z Jasnej do Bratislavy, kde sa nás postavilo 12 žien z IT firiem, ktoré patria alebo sympatizujú so združením IT Valley Košice.
Rovno na úvod nás pochválim, že sme víťazstvo obhájili. No o víťazstve to tentokrát nakoniec nebolo. Bolo to o spolupatričnosti, bojovnosti a odhodlaní, o behu so srdcom a o zdolávaní prekážok. A verte mi, že tento rok ich bolo veľa. Veľmi veľa. Ale poďme pekne po poriadku.
Keďže sme tento pretek vyhrali za ženy už minulý rok, vedeli sme od začiatku, že to budeme mať ťažšie. O tom ako beháme bolo známe, naše časy sa dali odsledovať na webe, a konkurencia teda vedela s kým má dočinenia. Počet družstiev v našej kategórii sa oproti minulému roku zvýšil, takže okrem dievčat, ktoré skončili minulý rok za nami, si na nás brúsili zuby aj iné tímy.
Získali sme skvelých sponzorov a hoci od nás vyslovene neočakávali bedňu, my samé sme im chceli ukázať, že vsadili na správneho koňa a samé sme na seba vyvinuli menší tlak.
Takže oblečené v šortkách a tričkách od košického Spezial Sportu, návlekoch a ponožkách od spoločnosti ROYAL BAY, GARMIN čelenkách od Sport Club 1986 Štrbské Pleso – Tatry, s plnými autami pitného režimu od Birellu a s veľkou podporou Košice IT Valley sme v piatok 17.8 vyrazili do Jasnej, kde sme si rýchlo utekali po štartovací balíček, nálepky na autá a inštrukcie.
Tu sme ešte fungovali vo veselej atmosfére, že nás nič nezastaví a vobec sme netušili, že o pár hodín sa z počtu 12 stane 10 bežkýň, a že si to v tesnom boji rozdáme nielen s ostatnými tímami, ale hlavne s počasím. Hoci v Jasnej v piatok večer pršalo, Bratislava a západ hlásila na víkend krásnych 30+ stupňov, ktoré sú ozaj krásne, ale nie keď máte behať.
Ráno sme si od samého nadšenia pokreslili celé auto aj vlasy na “fialovo modro ružovo žlto” a s naším mottom NA BOMBY sme sa postavili na štart. Zo ženských tímov sme štartovali ako posledné a vedeli sme, že baby, ktoré si na nás najviac brúsia zuby išli len 10 min pred nami.
A tak sa začala naša vzájomná naháňačka. Na niektorých odovzdávkach sme ich dobehli a teda sme mali 10 min náskok, potom zas náskok stiahli a tak dookola. Stále sme sa ale držali 5-10 minút pred nimi. A potom okolo 2hej popoludní to prišlo. Nemohla nastúpiť jedna naša bežkyňa. Vôbec. Ani na jeden úsek. Čo teraz? Trebalo oznámiť usporiadateľovi, kto nahradí jej 3 úseky. Pravidlá boli jasné. Jej úseky museli nahradiť 3 iné bežkyne, lebo každá z nás mohla zabehnúť max 4 úseky.
S týmto rozdelením sme si poradili, prvý jej úsek naviac som si zobrala ja. Čo nám ale hneď nedošlo, bolo, že nahrádzanie znamená menej času na oddych a hlavne jedlo!!!. Vlastne naše jedlo spočívalo len v tom, že sme stihli v Banskej Bystrici vbehnúť do nemenovaného nákupného strediska, kúpili sme 4 veľké pizze a tie sme priebežne jedli studené, keď sa dalo.
Už vtedy som si uvedomila jednu dôležitú vec a to, že krízovú situáciu sme zvládli extrémne rýchlo a bez nejakého hádania sa. 3 z nás sa veľmi rýchlo ponúkli, že teplo/neteplo, pôjdu o úsek viac. Však sme tím a tímovosť a priateľstvo je pre nás to hlavné. Ani sme nevedeli ako veľmi budeme túto spolupatričnosť potrebovať.
Takže bežali sme si svoje, prišiel večer, ja som si zabehla už v poradí tretí úsek a plná endorfínov a nadšenia, že sa nám zas o pár minút podarilo zvýšiť náskok mi zazvonil telefón.
Mirka, ideme nahrádzať ďalšie dva úseky, Majke je zle… Vtedy som už nevedela či plakať alebo sa smiať. Ako, kto, kedy pôjde? Tak aby sme mali každé auto aspoň hodinku na vystretie nôh? Baby ale boli neuveriteľné. Volali mi už aj s riešením a to znamenalo, že ďalšie 2 dievčatá sa ponúkli behať o úsek naviac. Bolo nás teda nakoniec 5, čo sme bežali 4 úseky.
Vtedy sme už vedeli, že to bude malý zázrak, ak v tom teple náskok udržíme. Predsa len nás 5ks bežalo o úsek viac a zvládnuť 30 km v tých horúčavách bol malý zázrak, nie to ešte 40km.
Ale išli sme do toho na bomby. S rešpektom, ale na bomby a so srdcom sme bežali za celý tím. Aj za dievčatá, ktoré behať nemohli a vyčítali si to.
Možno to, že sme sa kvôli nahrádzaniu stretávali častejšie, možno vzájomne povzbudzovanie a hecovanie sa, zúfalstvo situácie a snaha mať to čím skôr za sebou spôsobili to, že sme to zvládli ešte o vyše 26 minút rýchlejšie ako minulý rok. Neviem. Ale viem, že sme si viťazstvo udržali, obhájili a hlavne sme boli spokojné s priebehom ako sme to zvládli. Vzťahy medzi nami sa utužili, zažili sme veľa situácii, kde sme od smiechu nevedeli stáť na nohách a zabávali seba aj okolie. Ale užili sme si to od začiatku až do konca. Tak ako sa na tím patrí. A ja som na každú jednu z dievčat hrdá. A ktovie, možno sa o rok pokúsime o hetrik.
Na záver by som rada ešte poďakovala Košice IT Valley a našim členským firmám, ktoré nám štart na tomto preteku umožnili: bart.sk, T-System Slovakia, Innogy Slovensko, ĎAKUJEME!
