Tohtoročná Pohoda priniesla okrem skvelých koncertov aj niekoľko veľmi pútavých diskusií a prednášok. Osobne ma zaujala diskusia s názvom Pridaná hodnota webu pre printové média a o spoplatnenom obsahu Piano.

Na začiatku boli predstavení diskutujúci (Eugen Korda, Jaroslav Daniška, Rudy Rus a Jakub Kratochvíl), a zároveň bola niekoľkými vetami načrtnutá téma diskusie. Následne asistenti týždenníka .týždeň hodili do publika mikrofón. Poďme ale pekne poporiadku…

Nastolenie problematiky

 Je skutočne potrebné, aby printové média (ako sú noviny, týždenníky, mesačníky) publikovali obsah aj na web? Neznižuje sa týmto krokom predajnosť tlačených novín? Nenastane jedného dňa stav, keď miera webového obsahu prekročí tlačený obsah? Ako, a či vôbec, má zmysel sa tomuto fenoménu brániť? Od týchto otázok sa začala odvíjať pohodová debata 🙂

Poznámky z diskusie

Pán Daniška zastával názor, že to, čo je vytlačené v novinách, by sa nemalo objavovať na webe. Dôvodom je nižšia predajnosť novín. Poukázal na denník Právo, ktorý má podľa neho vysokú predajnosť tlačového obsahu kvôli „katastrofálnemu“ webu. Pre neho bola práve táto cesta najschodnejšia, ako zabrániť tomu, aby webový obsah zatienil ten tlačový.

Protiargumentom bola odpoveď pána Kordu. Ten označil čitateľskú základňu denníka Právo za veľmi špecifickú, v tomto prípade za ľudí prevažne v dôchodcovskom veku. Podľa neho, tí majú už dlhé roky denník predplatený a nechcú meniť svoje zaužívané návyky. Zároveň pre túto skupinu ľudí je veľmi charakteristické obmedzené používanie webu a internetu ako takého.

Prečo Piano?

Ako sprístupniť obsah na web bez toho, aby utrpeli novinári straty na zisku, vidí Jakub Kratochvíl práve v službe Piano. Prostredníctvom tejto služby je možné predplatiť si obsah na webe na určitý čas. Výhoda je v tom, že za paušálnu sumu na mesiac máte sprístupnenú veľmi širokú škálu novín, ktoré môžete čítať. Férový je aj spôsob distribúcie zárobkov medzi jednotlivé noviny. Systém Piano totiž sleduje, na ktorý článok predplatiteľ klikol, a tým pádom si ho prečítal. Podľa celkového počtu prečítaných článkov všetkými predplatiteľmi za obdobie predplatného, sa tak spravodlivo prerozdelia financie medzi jednotlivé noviny.

Na záver diskusie padol návrh radikálnejšieho rázu, a to aby sa štát podieľal na aspoň čiastočnom dotovaní novín. Zakryli by sa tým finančné nedostatky spôsobené práve publikáciou článkov na webe. Protiargumentom bol názor, že takáto možnosť je neprípustná, keďže publicistika nespadá pod štátny sektor. Všetci vieme, že podpora štátu je oklieštená a komerčný sektor pod ňu nespadá. V skutku by to bolo aj nefér, aby sa z daňových poplatkov občanov dotovali noviny, za ktoré aj tak potom zaplatí ten istý občan…

Môj názor

Podľa mňa by bolo chybou úplne zavrhnúť webový obsah len preto, aby noviny mali príjem z ich predaja čo najvyšší. Veď webový obsah nemusí byť primárneho charakteru. Nemusí tam byť presne to, čo si človek prečíta aj tlačenom denníku. Môže tam figurovať sekundárny, pomocný obsah, videá, ankety, komentáre čitateľov, interaktívne hry atď. Nech sa snažíte akokoľvek, obsah takéhoto typu do papierových novín nedostanete.

Možno, že tá klasická, papierová forma, už svoju najväčšiu slávu zažila a postupne sa bude zvyšovať počet predaných kusov elektronických novín práve na úkor tlačených. Vo svojej podstate tak noviny len zmenia formu distribúcie, a to za novšiu a modernejšiu; mladému čitateľovi dostupnejšiu elektronickú formu. Je to len dôsledok pokroku ľudstva. Nič, čo by sme už v minulosti nevideli. Preto môj názor na otázku, či webový obsah vytlačí ten tlačený, znie: nech vytlačí, obsah ako taký prežije, len zmení svoju tvár.

Samozrejme, na to si budeme musieť ešte chvíľku počkať. Internet vznikol práve za účelom slobodného zdieľania informácií. V ľuďoch je hlboko zakorenené: „to čo je na webe, musí byť zadarmo“. Do istej miery sa s týmto názorom stotožňujem. Keď som prvý krát počul o projekte Piano a platenom obsahu, bolo mi to proti srsti. Teraz s odstupom času, a s väčším množstvom informácií viem, že systém, akým Piano spoplatňuje webový obsah, je férový.

Na to, ale aby mal tento projekt úspech, musí do určitej miery garantovať kvalitu. Rozdiel medzi článkom písaným neštudovaným blogerom a diplomovaným publicistom s rokmi praxe, musí byť poznať na prvý pohľad. Či publicistika na Slovensku dospela natoľko, aby sme boli ochotní za ňu platiť i na webe, je otázka, ktorú si musíme ako platitelia zodpovedať sami.