Keď k nám v roku 2012 nastúpil, bart tvorilo sotva 10 ľudí. Ako fullstack programátor dostal za úlohu nakódiť stránku ecotechnologies.sk. Vtedy si uvedomil, že jeho znalosti nie sú ani zďaleka dostačujúce. Ponoril sa preto popri práci do intenzívneho samoštúdia. Dnes robí biznis analýzu pre jeden z našich najväčších projektov, stojí za podujatím Frontend Masters, aktívne sa zúčastňuje prednášok, mentoruje mladších kolegov a študentov, a popritom u nás vedie technické pohovory. Čo by poradil programátorom – juniorom a kde hľadá motiváciu? Aj na to sme sa ho opýtali v rozhovore.
Začnem takou neobvyklou otázkou na úvod. Čím si chcel byť, keď si bol malý?
To je ťažké povedať. Teraz vidím na svojom synovi, že sa to mení relatívne často. Na svoje vysnívané povolanie si nepamätám, ale asi v podstate trafím, pokiaľ vymenujme tie synove: smetiar – hasič – astronaut (v tomto poradí). Ale teda programátor som nechcel byť. Ani som nevedel, že také niečo existuje.
Keď som už ale mal počítač, vedel som len jedno – chcem robiť hry. Teraz pozor. Internet som nemal, a ani nikto v okolí. A keď som potom mal, bol to taký ten typ, ktorý vám najprv pred pripojením musí zahrať pesničku jeho ľudu. Potom samozrejme mama chcela telefonovať, tak ma odpojilo.
Ako spomínaš na svoje programovacie začiatky? Predsa len, dnes to majú začínajúci programátori podstatne ľahšie, čo sa týka samoštúdia.
Nuž, všetky informácie o programovaní som získaval z takých tých papierových vecí, čo majú veľa strán. Buď sú z knižnice alebo sa dajú kúpiť. Ešte teraz by som možno doma našiel knihu o PHP 4.
Ľahšie to dnes naozaj je, no mám pocit, že vášeň sa nedá naučiť ani zo stack overflow, ani vám ju nevštiepi žiaden tutoriál na YouTube. Výhoda dnes je, že pokiaľ naozaj človek chce, má k dispozícii celý vesmír návodov, fór, videí a samozrejme aj posledného hráča – ChatGPT.
V barte si začínal ako študent a dnes si to práve ty, kto u nás študentov mentoruje a vzdeláva. Ako hodnotíš svoju cestu profesionálneho rozvoja od začiatku do dnes?
Hodnotiť môj progres mi je ťažko. Radšej by som bol, keby ma ohodnotili iní. Istá vec je, že začiatok bol veľmi ťažký. Úplne podpisujem slová môjho bývalého kolegu: “Kým som prišiel do bart-u, myslel som si, že viem programovať.” Moje vstupné zadanie som toho času urobil ako jedno z najhorších v histórii firmy. Napriek tomu som dostal šancu ukázať, čo vo mne je. Dá sa povedať, že som málo vedomostí a skúseností balancoval obrovským úsilím a zanietením pre vec.
Baví ťa to? Mentoring, vzdelávanie iných…
Vzdelávanie ostatných ma vždy bavilo. Snažím sa na okolie prenášať moju vášeň pre to, čo robím. Pekné na odovzdávaní znalostí je, že je to obojstranné. Často sa stáva, že sa človek pri vysvetľovaní naučí nové veci.
Krásny projekt, ktorý sa mi podarilo s pomocou firmy začať, bol Frontend Masters Košice a som hrdý na to, že vydržal dodnes ? Snáď sa nám podarilo pár ľudí dostať na cestu vývojára alebo aspoň ukázať im správny smer.
Nápad zorganizovať podujatie Frontend Masters teda vznikol práve v tvojej hlave. Čo ťa k tomu viedlo?
Chcel som svoju vášeň preniesť aj na ľudí okolo mňa. Vzniklo to v čase, keď som sa naučil SCSS. Vo firme sa to nikde nevyužívalo a chcel som, aby to začali používať všetci. Marek v tom videl hodnotu a nastolil, aby sme nevzdelávali len kolegov, ale celú programátorskú verejnosť. Vtedy ma na smrť vystrašil, ale len vďaka tomu, koľko ľudí prišlo, sa nám event podarilo poriadne zviditeľniť. Ďakujem všetkým kolegom, terajším, minulým aj budúcim, ktorí sa niekedy dali na to spracovať nejakú tému a urobiť o nej prednášku. Rozprávať pred 80 a viac ľuďmi si vyžaduje riadne vykročenie z komfortnej zóny.
Mnoho ľudí ťa asi aj registruje práve vďaka Frontend Masters. Myslíš, že má v dnešnej dobe význam organizovať podujatia tohto typu? Dnes už je na nete nespočetne veľa prednášok a tutoriálov.
Sám už niekedy neviem. Ako hlavný účel takýchto podujatí vidím rozšírenie obzorov. Človek sa niekedy môže uzavrieť do bubliny názorov a nástrojov, a túto bublinu nie a nie prekročiť. Na konferách človek príde obyčajne na nejaké konkrétne prednášky, ktoré chce vidieť, ale keď už je tam, často si vypočuje aj ostatné. Na nich im niekto predstaví svoju bublinu a vďaka tomu sú schopní vystúpiť aj z tej vlastnej.
Vďaka / kvôli kovidu sme urobili aj zopár online vysielaní z nášho provizorného štúdia, ktoré sme s kolegom Erikom nasetupovali ? Po konci vysielania sme si ťapli a šli domov. Ak to mám porovnať, keď vám tlieska celá aula, je to trochu iné kafé ? Je to šťastné vyvrcholenie celej vašej prípravy a úsilia.
Mne sa najviac páčilo spojenie fyzického a online. Tak máte možnosť spoznať ľudí, ste fyzicky tam, vypadnete z domu, máte potenciálne veľký “zásah”. Nevýhoda je, samozrejme, že to je tá technicky najkomplikovanejšia možnosť ? Ale už sme zvládli aj to.
Azda najviac sa mi páčili eventy, ktoré končili pivom s ľuďmi, ktorí sa na ne prišli pozrieť.
| Pozn. red.: Najnovší diel eventu Frontend Masters s témou GraphQL v praxi sa bude konať 22. marca o 17:00 hod. v UVP Technicom. Link na FB event: http://shorturl.at/gDT46. Pozývame vás! |
Okrem iného si zodpovedný aj za technickú časť výberového procesu. Ako si sa k tomu dostal? Bola to pre teba výzva?
Hoci robím pohovory už 6 rokov, výzva je to stále. Rozhodnúť o tom, či dať niekomu šancu, alebo nie, je pre mňa stále ťažké. Pred pohovorom si stále spomínam na svoje začiatky, na môj stres.
Hľadám v uchádzačoch akýsi “drive” alebo vášeň. Bohužiaľ, stále som neprišiel na magickú formulku, vzorec či zoznam otázok, ktoré by zabezpečili, že kandidát, ktorého do firmy odporučím, bude aj dobrý kolega. Ďakujem ale za to, že posledné roky tam so mnou je aj Monika – tak sa aspoň to rozhodnutie rozdelí na dvoch a nie je to len na mne.
Máš nejakú milú/vtipnú príhodu, ktorá sa s tým spája?
S Monikou sa snažíme nastaviť odľahčenú atmosféru a niekedy sa s uchádzačmi dosť nasmejeme ? Aj napriek tomu sa ku mne dostal feedback, že som veľmi prísny, takže neviem ?
A čo tvoj osobný rozvoj? Obzvlášť v oblasti frontendu musíš byť v strehu, ak chceš držať krok s novými technológiami. Alebo v tvojom prípade, asi skôr chceš, ako musíš, mám pravdu?
Začínal som v roku 2012 a vtedy bol každý, kto robil web, vlastne fullstack developer. Neskôr som robil aj backend, ale najviac mi učaroval frontend. Z neho mám aj najviac prednášok. Cítim to ale tak, že môj vrchol vo frontende mám aktuálne za sebou. Teraz sa na neho pozerám viac z hľadiska architektúry a prínosu hodnôt cieľovke.
Posledné dva roky som sa snažil byť užitočný ako UI/UX dizajnér a nedávno sa mi zmenila rola na product ownera, ktorú kombinujem s rolou biznis analytika. Každá nová pracovná pozícia človeku otvorí oči. Zistil som napríklad, že programátorská práca je vlastne jednoduchá (ak to viete ?). V momente, kedy sa začína programovať, je vlastne podstatná časť už vymyslená a zanalyzovaná. Väčší problém je skôr na začiatku, keď sa bavíme o obchode, o prínosoch pre klienta, o cieľových skupinách či high-level cieľoch. Vtedy ešte vôbec nie je jasné, ako také riešenie bude vyzerať a ako sa vlastne bude správať.
Je toho celkom dosť, a to sme stále len pri pracovných činnostiach ? Ty si však aktívny aj mimo práce. Povieš nám niečo o svojich voľnočasových aktivitách? Čo ťa baví a kde hľadáš motiváciu?
Keďže v práci už toľko neprogramujem, stále mám chuť sa udržiavať vo forme. Preto pracujem na osobnom projekte, kde obyčajne stále niečo nové vyskúšam a potom, ak sa mi to osvedčí, to viem pretaviť aj do práce.
Som tak trochu aj kutil, rád vyrábam z dreva, a minulý rok som si zadovážil 3D tlačiareň, takže každého na počkanie otravujem s postupmi, materiálmi a najnovšími výrobkami. Okrem toho, aby sa nepovedalo, ešte našu domácnosť udržiavam aj na nejakej smart úrovni.
A čo sa športu týka, druhý rok sa venujem mixu kalisteniky a silového tréningu. Rád by som vedel robiť stojky na rukách, ale zatiaľ mi to ešte nejde ? Minulý rok som sa tiež naučil lyžovať a tento rok som bol s kolegovcami na Kasprowym wierchu. BTW, lyžovanie je pecka. Lepšie ako snowboard! Ale to asi ide s vekom :) .
Ako sa ti darí udržiavať work-life balance pri takom nabitom kalendári?
Časový manažment je ilúzia. Work-life balance nenastavujem nejak striktne. Keď je potrebné zostať dlhšie v práci, tak zostanem. Keď ma doma potrebujú, práca ide bokom. Môžem povedať, že chcem byť s deťmi viac, ako som, lebo práve pri nich si človek uvedomí, ako čas rýchlo letí. Ale keď už s nimi som, snažím sa, aby to bolo na 100%. A keď som v práci, snažím sa 100% dať tam.
Moja manželka si zaslúži vlastný odstavec. Nebyť jej, toto by bol oveľa kratší článok. Ďakujem jej, že za mnou (a vedľa mňa) stále stojí.
Svoj voľný čas rád trávi aj v posilovni.
Čo by si odkázal začínajúcim programátorom?
Všetkých nás čakajú v nasledujúcich rokoch veľké výzvy vo forme AI. Prvýkrát v živote som mal, i keď len na chvíľu, úzkosť z toho, že moje milované programovanie zmizne. Že budem nahradený. Samozrejme, zatiaľ asi nie, ale kto vie, čo bude o 5-10 rokov?
Juniorní programátori sú najohrozenejšia skupina. Najľahšie nahraditeľná. Pokiaľ to mali ťažké, teraz to bude ešte ťažšie. Musia sa učiť, ako tieto nové technológie uchopiť, a naplno ich využiť. Navyše, bolo by super, ak by ich to aj skutočne napĺňalo. Moja rada je teda jednoduchá – urobte zo seba čo najskôr seniorných. Makajte, objavujte, pýtajte, zisťujte, prečo a ako veci fungujú, a bude to fajn.
Ďakujeme za rozhovor.
